fbpx

Ak by vám niekto povedal, že máte vyjsť 176 poschodí – ako by ste zareagovali? Ja by som povedala, že sa zbláznil. Prečo som svoj príbeh nazvala 176 poschodí a ako to celé dopadlo? Nech sa páči, dajte si kávu alebo čaj, a prečítajte si môj príbeh.

Príbeh “176 pochodí”

Bol nádherný deň. Spolu s Máriou (dcérou) sme sa rozhodli, že po mesiaci poctivej karantény si pôjdeme vyvetrať hlavu „za tri kopce“. Tip padol na Chopok – dôvodov bolo viacero. Z Bystrice je to pomerne blízko, je tam nádherná príroda, je tam ešte sneh … a má tam kamarátku, s ktorou sa už dlho nevidela. Zjavne sa jej už žiada socializácia mimo rodinného štvorlístka. A tak bolo rozhodnuté. Mária s Luckou mali jasný program – tak ako každú jar, vezmú snowboard na chrbát, idú kam ich oči zavedú a potom sa pustia cestou-necestou dole. Ja som mala v pláne sa len tak prechádzať a kochať sa nádhernou prírodou. Na poslednú chvíľu som si do auta naložila lyže a lyžiarky (žiadne ski-alpové , také obyčajné) –  že čo ak náhodou, veď auto odvezie. Mária sa síce začudovala, ale nekomentovala.

Keď sme prišli do Demänovej, empatická Mária sa viackrát uistila, či budem v pohode, ak ona pôjde s Luckou a ja budem celý deň sama. Jasné, že budem. Jediné, čo mi blyslo hlavou bolo kam pôjdem, ak sa mi už nebude chcieť prechádzať – veď bufety nefungujú. Ale viac som túto myšlienku nerozvíjala. Dala som si na chrbát batoh s lyžiarkami, na bok som si pripla lyže a vykročila vpred. Povedala som si, že budem ako za mlada, keď neboli vleky. Koľko si vyšľapem, toľko sa spustím dole a nejako sa prebavím. Vtom mi zrak padol smerom na Chopok a povedala som si, to je ono.

A tak som išla, išla, išla… snažila som sa nastaviť si pravidelný rytmus „palička- krok- palička-krok“. Prišla som na križovatku, kde som si mohla vybrať  zjazdovku vľavo alebo vpravo. Rozhodla som sa ísť rovno, popod vlek – asi preto, že sa mi to zdalo najkratšie. Postupne sa mi nohy začali viac a viac zabárať do mäkkého snehu – ešte že som si vzala paličky. Asi po hodine brodenia som dostala krízu … „už nevládzem“. Výčitky na seba nenechali dlho čakať: „to bol nápad, ísť popod vlek – mala som ísť radšej zjazdovkou – aspoň by som sa mohla spustiť dole, ale takto…“  Vtom som si uvedomila „výčitky STOP… aké mám možnosti?“ Našla som tri klasické: zostať, ísť dole alebo hore. Prvá je blbosť, druhá sa mi nepáčila – nechcelo sa mi vracať dole pešo s batohom na chrbte. Takže zostávala tretia. Pozrela som sa hore, nádherná obloha, slnko … bolo rozhodnuté. Urobila som fotku a pokračovala smerom nahor „palička- krok- palička-krok“. Prešla som dobrý kus cesta (aspoň sa mi tak zdalo), pozrela som sa pred seba. Do horizontu ma čakali už len dva „vlekové“ stĺpy. Pomyslela som si „už len dva, paráda, to dám“. Bola som so sebou spokojná, pocítila som príliv ďalšej energie.  Zo zvedavosti som sa pozrela pod seba, že koľko stĺpov som už prešla. Zistila som, že som iba tri … „čo, iba tri? To nie je možné!  Vari sú postavené ďalej od seba? To bude teda poriadna fuška“ Zrazu sa moja energia začala vytrácať . Uvedomila som si, ako pracuje moja hlava. Pozor, toto nie, toto chce zmenu – Ria, vyskúšaj iný, nový rozhovor vo svojej hlave. Takže pokus číslo dva: „haha – tak tento odhad ti Ria nevyšiel, nevadí – už máš viac ako polovicu za sebou”.  Znovu ma zaplavila energia a odhodlanie pokračovať „palička- krok- palička- krok“. Kráčala som nahor, vyššie, ku horizontu s myšlienkou, že potom sa už spustím, že stačilo, že to bude celkom fajn jazda a zaslúžená odmena.

Vyšla som na horizont. Mohla som sa spustiť dole nádhernou zjazdovkou. No začala som sa pohrávať s myšlienkou „Ria pokračuj, ak si ešte vyšliapeš, užiješ si ešte krajšiu jazdu dole“ – počúvla som a pokračovala.  Prestala som sa sústrediť na to, či vládzem alebo nie. Prestala som hodnotiť, zamerala som sa na ďalší krok. Aby som zamestnala myseľ niečím iným, pozornosť som presmerovala na svoj dych a na to, akú krásu vidím okolo seba. Zafungovalo to. Brodenie v snehu ma začalo baviť. Urobila som si z toho hru, že ktorý krok bude najhlbší. Bola som na svahu sama, no nie sama – nado mnou krúžili vtáky a pod nohami, na ligotavom snehu som objavila intenzívny ruch. Chrobáky, pavúky, dokonca aj lienky – kde sa tie tu vzali?.  Obdivovala som, ako svojimi malými nôžkami cupkali od nevidím do nevidím. A tak som išla s nimi aj ja, stále vyššie a vyššie. Občas som sa zastavila a pokochala nádherou  (no dobre, priznávam – predýchala sa) a znovu pokračovala – stále  vyššie a vyššie … ďalej a ďalej … nenápadne krok za krokom posúvala svoje hranice. Prišla som ku značke s nápisom „1b – pretekárska“.  Poriadne som sa zasmiala, že aká výstižná značka. Moje slimačie tempo vôbec nebolo pretekárske. No vtom mi docvaklo, že tu nejde o to pretekať s ostatnými. Ide o to, prekonať sám seba, svoje pohodlie, svoje myšlienky, ktoré ma chceli už dávno zastaviť a pustiť dole kopcom. Že ja som vlastne na „mini pretekoch samej so sebou“ a zvládam to vynikajúco – som sa veru aj pochválila. Hovorí sa, že ak ťa nikto nepochváli, pochváľ sa – tak som to vyskúšala a zafungovalo. Ešte veselšie, s lepšou náladou a plná energie som pokračovala v ceste nahor. Predbehlo ma pár ski-alpinistov, ktorí sa s ľahkosťou kĺzali po snehu (aspoň mne to tak pripadalo), a možno tiež mali svoje „preteky samého so sebou“). Vôbec mi nevadilo, že nie som najlepšia – a vlastne som najlepšia, lebo som prekonala samú seba a niekoľko kríz.

Vyšla som až hore, bol to úžasný pocit. Vychutnávala som si nádherné výhľady a cítila obrovskú radosť a hrdosť samej na seba. To, že sa mi niečo podarilo, ma neskutočne nabudilo. Keby mi vtedy niekto povedal „poď, pokračujeme“, asi by som sa dala nahovoriť. … Po chvíľke oddychu som vytiahla z batohu lyžiarky, zapla lyže a s neskutočnou ľahkosťou som sa spustila dole. To bola jazda …  paráááááda… endorfíny mi doslova kypeli von ušami. Celkom ako za mlada – koľko si vyšliapeš hore, takú jazdu si užiješ dole. A veru som si to užívala naplno.

Pod kopcom som si povedala „Taká drobnosť a koľko ma naučila, a ako potešila. Pýtate sa, prečo som svoj príbeh nazvala „176 poschodí“? Keď som si v mobile pozrela, aký výkon som podala, odmeralo mi výškovo prejdených „176 poschodí“ – celkom ma to prekvapilo.

PS – niekedy je dobré nevedieť do čoho idete.

 

Ria Marie Júdová