Máj 2018 bol veľmi horúcim mesiacom a aj preto sme sa s mužom nekonečne tešili na náš výlet do hlavného mesta Dánska – Kodane. Nádherné mesto, na naše výšky príjmov pomerne nákladné, ale naozaj prekrásne.

Mohla by som tu písať mnoho o tom, ako si v zahraničí dokážu vážiť krásu svojej histórie a prezentovať ju navonok v porovnaní s prístupom na slovenskom území, ale dnes budem písať o niečom inom.

#Strachzvýšok

Už ako malá som sa bála výšok. Ktovie čím to bolo? Možno tým, že som pri stavbe nášho rodičovského domu spadla zo strechy. To Vám teda bol zážitok. Doteraz si pamätám ten brizolit utekajúci nahor pred mojimi očami….jediné šťastie, že strecha bola iba 2 metre nad zemou. Otec ma na rukách niesol bežiac do auta a potom už len nemocnica. Môj najväčší problém bol, že naši za mnou neprišli tak, ako sľúbili….boli tam…ale ja som vtedy spala a zobudila som sa až uprostred noci na to, že musím ísť na záchod. Viete si asi predstaviť sestričku a jej výraz, keď ma videla hľadajúcu WC na chodbe. 😊 Odvtedy som taká, aká som 😛 „Okrem hlavy všetko v poriadku“, ako hovorieva môj muž.
Často sa mi snívalo, že padám z výšky. Ozaj veľmi dlho a pomerne často. Až raz…v tom sne, som si povedala: „Veď je to len sen“ a preložila som si nohu cez nohu, ruky za hlavu a ležiac som v pohodičke padala smerom nadol. Verte, či nie – bolo to poslednýkrát, čo sa mi tento sen prisnil.
Mávala som aj iné sny – rôzneho druhu, kde som zachraňovala celý svet pred robotmi, alebo ma zožral bylinožravý dinosaurus, lebo som sedela na liste – možno to bolo tým, že som spávala oproti zrkadlu. Dnes to už neriešim. Jeden z tých „výškových“ bol taký, kedy som stála na plošine cca meter krát meter širokej v obrovskej výške zhruba veľkosti nejakého mrakodrapu. Bez zábradlia, bez všetkého. A prišli ma zachrániť helikoptérou….len ako sa do nej dostať….radšej som sa zobudila.

#Copenhagen alebo Kodaň

 

V to piatkové ráno sme sa prvýkrát vybrali z hostela študovať #Copenhagen a jej krásy. Budovy, vodný kanál, mnoho bicyklov, málo áut, park s materskou školou v centre mesta. Kým sme sa zorientovali, prešla približne hodinka. Vtedy sme prišli ku kostolu #OurSavioursChurch s vežou, ktorú bolo vidieť už z ďaleka. Bola skutočne vysoká – podľa údajov vraj 90metrov vysoká. No podľa mňa aspoň 1000.
Chvíľu sme debatovali o tom, či hore ideme. Na moje vlastné prekvapenie, ale s parádnymi motýľmi v bruchu, som bola rozhodnutá dnes na tú vežu vyjsť. Najprv sme kráčali v útrobách kostola a obdivovali drevené schody a hrubé obrovsky ťažké drevené trámy, ktoré túto „vežičku“ držia pokope. Nám športovo založeným nerobili problém, ale boli aj takí, ktorí si museli dať prestávku. Veď napokon, zdolať 400 schodov nie je sranda. Nasledovala zvonica a 250 schodov interiérom končilo úzkymi dvierkami, ktoré viedli von na vežu. Ešte teraz sa mi točí hlava, keď si spomeniem, ako som cez ne opatrne vykročila von. Otvorila sa pred nami prekrásna vyhliadka na všetky strany Kodane.

Slnečné počasie nám darovalo tento nezabudnuteľný pohľad. Nevedeli sme sa vynadívať na tú nádheru. Krúžili sme po veži, až kým sme nezistili, že sa dá ísť ešte vyššie! Horných 150 schodov viedlo vonkajškou stranou vežičky. Skutočne dych vyrážajúce riešenie. Posledné schodíky boli dokonca také úzke, že Vám na ne vošlo už len jedno chodidlo. Bolo to nekonečne krásne (a) vysoko…ááááá aj teraz mám zimomriavky 🙂

#Adrenalín

NE-U-VE-RI-TEĽ-NÉ!! Zvládla som to. Nie som fanúšikom selfie, ale toto som musela odfotiť. A pre spomienku a ako dôkaz, že som to skutočne „dala“, som si spravila aj fotku nohy nad vstupom do kostola.

#Cesta nadol bola rovnako obrovským sebazapretím, keď sa cez dvierka snažíte dostať chrbtom smerom dolu na uzučké drevené schodíky…dole sa radšej nepozerať. Malé plošinky na oddych a možnosť odstúpiť sa oprotiidúcim cestovateľom boli tiež ohromným zážitkom. Zaujímavý bol aj pocit trasúcej sa podlahy pod vašimi nohami, keď muži pred vami mali niečo cez 120 kíl. Trasúce sa nohy som mala aj na pevnej zemi pred bránami kostola – verím, že to bolo len z náhlej fyzickej námahy.

 

#PrekročHranice

Búrať vlastné bariéry a prekračovať hranice vlastného ja sú pre mňa obrovskou výzvou. A na deň, kedy som prekonala svoj strach a vyliezla na vežu #OurSavioursChurch v Kodani, nikdy nezabudnem.
Nebojte sa báť…#strach je len nepríjemná emócia, ktorú, ak dokážete prekonať a ovládnuť, budete opäť o niečo silnejší.